KLIETKY
(zo zbierky ŠE-PO-TY)
Akési dieťa nieslo krížom cez sídlisko vtáčika v klietke
Sedel, modrozlatý a nemý, akoby vymanený z egyptských
hieroglyfov, tróniaci v našom inom čase, iných hierarchiách,
možno prísnejších
Z rovnakých okien rovnakých domov ho sledovali nemo,
s tvárami masiek, z čohosi nevymanení, a predsa iba
zdanlivo rovnakí ľudia
SEN JE POSOL
(zo zbierky ŠE-PO-TY)
Obrovské zavreté dvere, na ktoré búšim
Obrovské dvere, obrovský tieň
Arktická osamelosť
Kam vedú dvere? Čí je to tieň? Kde sú všetci tí
švitoriví vtáci a jasný priestor?
Prečo búšim a búšim?
Kde to chcem vstúpiť?
Z čoho vystúpiť?
STAV POKOJA
(zo zbierky ŠE-PO-TY)
Je to stav dúhy vyšvihnutej z lesa a zapichnutej
do druhého lesa Jemný diadém nehmotnej bohyne svetla a
jasných farieb taký nepodobný čelenke Médey čo prepaľuje
ľudské čelo ohňom šialenstva
Niečo ako jogínsky spánok – na obrátených dlaniach
veniec z lístia a balansujúcich sviec. Ich plamienky
ožarujú prítmie čierneho tunela so slizkými stenami
Medzi stenami kráča človek s rozpaženými rukami lístím
a sviecami na dlaniach Plamienky ho chránia
pred chtivým dychom jaštera utajeného v podzemí A človek
kráča vidiaci v tme slobodný v úzkom koridore Preciťuje
nedotknuteľnosť pokoja a už vie že tam pri ústí
do svetla pramení riečka Skloní sa k nej a opatrne zloží
vence z lístia a sviec na krištáľovú hladinu Posunie
ich preč s vydýchnutím dávnych trápení Potom bude stáť
nahý v slobodnom vetre s dušou ako pred udalosťami
pod stromom poznania
PREMENENIE V TRÁVE
(zo zbierky ŠE-PO-TY)
V ten čas, keď za chrbtom šumel les – novovybuchnutý oceán –
a my sme sedeli pritlmení v tráve, na fliačiku zeme bolo
vidno toľko života, nemenných vzťahov, tajomných kódov
V ten čas, keď som náhle mohla pozrieť na svet cez prizmu
najnepatrnejšej prírody mravčekov a tráv, stala som sa
kvapkou vsatou do toho neznámeho mora a moja
spriezračnená krv šumela zvukmi celého jeho hlasu
Komentáre